Ak vaše dieťa nerešpektuje, čo od neho žiadate, nemusí ísť iba o vzájomné neporozumenie. Dôvodom môže byť aj nedostatočné, resp. neadekvátne stanovenie hraníc vo výchove. Pokiaľ rodičia hranice nepripravia a nevyžadujú, dieťa sa v rodine nenaučí ich existencii či rešpektovaniu a urobí to neskôr ďalšia skupina ľudí, s ktorými sa stretne.
V praxi sledujeme, že súčasná doba „produkuje“ deti, ktoré majú hranice nastavené veľmi úzko alebo vôbec. Obidva tieto extrémy považujeme za nevhodné. Správne vychované dieťa neubližuje sebe ani ostatným a cítite sa s ním príjemne. V momente, kedy vás neposlúcha, je však prístupné spoločnej dohode, ktorú dodržiava a prípadne „prešľapy“ napraví. Je ohľaduplné k ostatným a učí sa s nimi komunikovať. Akceptuje hranice, ktoré sú mu stanovené.
Čo znamená pojem „hranica“?
Hranica predstavuje druhú najdôležitejšiu a základnú sociálnu potrebu. Vzniká už v období tehotenstva, kedy maternica matky ponúka priestor k prvej skúsenosti bezpečia a istoty. Práve takýto limit hľadáme v prostredí po celý svoj život. Základnou funkciou hraníc je ochraňovať a zabraňovať zároveň. Dieťa vychovávané bez hraníc je ťažko integrovateľné a má problém s vytváraním kamarátskych vzťahov. Tento spôsob výchovy sa rovnako môže odraziť aj v súvislosti s prijímaním pravidiel.
Kedy je správny čas začať budovať hranice?
Najlepšie už od útleho veku. Prvý rok s pokojným svedomím splňte bábätku, čo mu na očiach vidíte. Hoci sa vám môže zdať, že je rozmaznané a často mrnčí, nie je to tak, a to sa spraví, nebojte sa! So stanovovaním hraníc treba začať postupne. V ideálnom prípade už vtedy, keď dieťa lozí, chodí a aktívne skúma prostredie okolo seba. Najprv pôjde o hranice spojené s jeho bezpečnosťou, neskôr s ničením vecí a ubližovaním ostatným tzv. „nesmieš“ a na záver sa to bude týkať slovíčka „musíš“. Vždy majte na pamäti, že pri výchove je vhodné vychádzať z prirodzených, logických dôsledkov a budovať u dieťaťa zodpovednosť za seba a za svoje rozhodnutia.
Ako primerane nastaviť hranice?
Niektorí rodičia napr. netolerujú, keď dieťa kreslí po stene a zakazujú mu to. Inému rodičovi táto činnosť nemusí prekážať a dovolí, aby sa slobodne vyšantilo. Obe možnosti sú úplne v poriadku. Je potrebné si uvedomiť, že hranice môžu byť v každej rodine nastavené inak. Nikde nie sú napísané konkrétne zásady, ktorými sa má dieťa riadiť. Podstatné je, aby neubližovalo sebe ani ostatným. Určené hranice musia tiež vyhovovať všetkým zúčastneným stranám.
Aké by mali byť hranice?
Pevné, nie však tvrdé: tvrdí rodičia sú ako zo skla – neústupčiví, ale krehkí. Pri náraze sa roztrieštia na hromadu zraňujúcich črepov. No pevní rodičia sú stabilní, predvídateľní a dieťa sa na nich môže spoľahnúť.
Pružné: mení sa život, deti a aj my sami. Trvať na tých istých pravidlách by bolo nelogické. Hranice musia byť pružné a prispôsobivé k zmenám.
Dostatočné, ale nie extrémne: pokiaľ sú hranice príliš „široké“, pre dieťa môže byť náročné vnímať ich. Naopak, ak deti chápu hranice ako prehnané, volia často cestu vzdoru a „boja o moc“. Ideálny je zlatý stred – stanoviť niekoľko zmysluplných pravidiel a citlivo ale dôsledne trvať na ich dodržiavaní.
Dohodnuté: najmä staršie deti by sa mali podieľať na tvorbe pravidiel. Ak pocítia, že aj oni sú zodpovedné rozhodovať o sebe, jednoduchšie budú zvolené pravidlá rešpektovať. Spoločná dohoda je lepšia než príkaz. Ponúknite dieťaťu alternatívy, samo si vyberie to, čo sa mu pozdáva a za čo nesie následky.
Rešpektujúce: ak od dieťaťa žiadate, aby niečo urobilo alebo sa nejako správalo, je dôležité venovať mu v danej chvíli plnú pozornosť. Nie vydať pokyn a už nekontrolovať jeho plnenie. Odporúčame znížiť sa na jeho výškovú úroveň (kľaknúť si), využiť očný aj fyzický kontakt (napr. chytenie za rameno) a následne dieťaťu priamo povedať, čo od neho chcete.
Dovidenia a dočítania priatelia. 🙂
